Performerky a spoluautorky intimní, poťouchle seriózní objektové inscenace natura kultura pro divačky a diváky od 6 let odpověděly na naše letošní anketní otázky. Jejich představení se hraje v neděli od 16:00 ve studiu HaDivadla.

1) Co je pozitivního na tom, když něco končí?

Je všeobecně uznávaná pravda, že konec v sobě nese i začátek. Pro mě je však důležité, že s sebou přináší moment zastavení. Možnost nadechnout se a vyklidit pole pro něco nového, i kdyby to nové mělo být vzácné, křehké nic/prázdno. Je to moment, kdy se můžeme setkat sami se sebou a uvědomit si, zda jsme na cestě, po které chceme kráčet.

2) Za každým koncem čeká nový začátek. V jaké fázi se nachází živočišný druh homo sapiens?

Veškerá evoluce a vývoj stojí na drobných dílčích smrtích, z popela se rodí fénix a konec od začátku nelze oddělit, jelikož uroboros požírá vlastní ocas. I člověk se nachází někde v tomto kruhu, kde přesné umístění podle mě nelze určit. Neumím si dobře představit, co se stane ve chvíli, kdy bychom tento řád narušili.

3) Co si představíte pod pojmem „český sen“?

Nejprve se mi vybaví snímek Klusáka s Remundou a všudypřítomná potřeba vlastnit, kupovat, konzumovat. Když s otázkou však chvíli posedím, vnímám silněji touhu po jistotě. Vlastnit dům. Mít auto. Jednoho stálého partnera. Rodinu. Hledání stability a hlavně žádné překvapení nebo změny. Existuje však jistota kromě smrti a našeho tady a teď?

4) Koho z nezávislé umělecké scény považujete za proroka?

Prorok je pro mě někdo, kdo dokáže žít a tvořit podle pravidel, která teprve budou nastavena, a hlásá pravdy, které ještě nejsou univerzálně přijímané. Jedním z takových umělců je pro mě například Jaro Viňarský se svou radikální lidskostí a láskou.

Základní jednotkou každé společnosti je rodina. V rodině se učíme respektu k druhým, k odlišným názorům, učíme se vést konstruktivní dialogy a obhajovat vlastní postoje. Současná názorová polarizace a radikalizace obyvatel evropského prostoru svědčí o tom, že funkce rodiny selhává. Jedním z východisek z této situace je návrat k mezigeneračnímu dialogu, který se stal námětem dokumentární performance Dobre už bolo režiséra a performera Karola Fila. Projekt studenta oboru Alternativního a loutkového divadla na KALD DAMU získal Poctu festivalu …příští vlna/next wave… v kategorii Projekt roku.  

Co si od interpretace mezigeneračních dialogů slibujete a jak na performance reagovalo vaše nejbližší okolí?

Projekt som zamýšľal primárne ako výskum jedného vzťahu a možností dialógu medzi politicky polarizovaným rodinným príslušníctvom. Robil som to z osobnej nutnosti zistiť, či je dialóg v tomto vzťahu, ale aj v spoločnosti možný, a očakával som, že spoločným intenzívne stráveným časom a vzájomne načúvajúc sa obaja premeníme. Nechcem nás vnímať ako reprezentantstvo našich generácií. Podobné konfrontácie sa dejú aj s mojimi rovesníkmi a tiež s ľuďmi zo starších generácií mám veľmi rozličné skúsenosti. Zdieľam svoju skúsenosť a interpretáciu nechávam na diváctve.

Kam sahají vaše rodinné kořeny a jak vás ovlivňují? 

Svoj rodokmeň nepoznám perfektne. Korene mám na juhozápade Slovenska. Babka hrávala v ochotníckom divadle, teta maľuje, ale inak nepochádzam z umeleckej či niečím významnej rodiny. Moji predkovia a predkyne boli sedliactvo a malomeštiactvo, takže mám blízko k pracujúcej triede a jej problémom. Zaujíma ma ten kozmos a jeho mechanizmy. 

Myslím, že som zdedil senzitívnosť a lásku k ľuďom, ktoré podmieňujú väčšinu vecí v mojom živote. Od mala som bol senzitívny na rôzne formy útlaku, a preto mojou životnou prácou je asi ich rozoznávanie a oslobodzovanie sa od nich. A keďže ľúbim ľudí, záleží mi na kolektívnom oslobodzovaní. Moji predkovia a predkyne boli zotročeni rôznymi mechanizmami a pravdami a ja sa ich postupne snažím odučiť. Svoj hlas a emócie som sa v detstve učil potláčať, a preto som si asi zvolil umenie a neskôr réžiu ako priestor pre emancipáciu. 

Není svobodná tvorba v dnešní době pouhá iluze? 

Slobodná tvorba je slobodná rovnakým spôsobom ako všetko iné, čo robíme. Je ovplyvnená množstvom faktorov a veľa z nich si neuvedomujeme. Jedna vec je finančná závislosť, ďalšia podmienky pre úspešné získanie grantov. Ďalšia vec je, či sa tvorba odohráva v mestskom divadle a sú kladené určite požiadavky na výsledný produkt, alebo prebieha punkovo a tie požiadavky tam také nie sú. Autocenzúra a prispôsobovanie sa trhu prebieha na základe množstva premenných. Myslím, že nemôžeme hovoriť o absolútnej slobode, ale skôr o možnostiach oslobodzovať sa v tvorbe. A tieto možnosti sa veľmi líšia od konkrétnych prípadov a napríklad aj pedagošstva. Na Slovensku vzniká väčšina divadelných projektov v kamenných divadlách, kde je málo miesta pre oslobodzovanie.. V tom smeru sú na tom lepšie produkcie zamerané na festivaly. 

Jak by měla vypadat estetika současného angažovaného divadla?

Mám rád myšlienku Isabelle Fremeaux a Jay Jordan, že divadlo je kapitalistické dieťa rituálu.  V rituáloch ide o to niečo (spoločne) prežiť a dosiahnuť zmenu. Momentálne je ve hre nechať vyvraždiť a uhorieť stovky miliónov ľudí. Situácia je urgentná a malo by sa to odraziť do všetkých našich rozhodnutí a do toho, aké zážitky tvoríme pre seba aj druhých. Je dôležité neunikať, ale konfrontovať sa s nepríjemným, nechať sa tým premeniť a zdieľať tieto konfrontácie, aby sme cítili, že v nich nie sme sami. Je potrebné zaoberať sa tými najťažšími vecami a vzájomne si pomáhať a tešiť sa, aby sme toho boli schopní. Je potrebné projektami skúšať meniť realitu, queeriť, dekolonizovať, oslobodzovať sa, rozbíjať naše predstavy o tom, čo všetko angažovanosť môže znamenať. Zaoberať sa láskou, solidaritou a našimi vzťahmi. Prepisovať príbehy. Zaoberať sa tým, akým spôsobom používame naše a cudzie telá na javisku. Zaoberať sa financiami. Dať financie do ľudí. Nebáť sa minimalizmu. Nespektáklu. Krehkosti. Byť antagonistom. Vykašľať sa na to, či výsledok bude považovaný za divadlo, alebo nie.

Negenerují snahy o tolerantnější společnost jen novou formu totality, jak tomu bylo v historii už mnohokrát? 

Otázka je, čo je to tolerancia. Pri šoférovaní máme toleranciu hladiny v alkoholu v krvi, ale ten alkohol tam je. Takisto pokiaľ tolerujeme určitú hladinu fašistických/rasistických/mysogýnnych rečí a správania, esencia tam je, akurát ju akceptujeme, pretože nám nepríde príliš nebezpečná. Ona ale nebezpečná je, pretože sa toleranciou stáva akceptovateľnou, opakovatelnou, a následne skúša, kde je hranica, kam až môže zájsť. 

Jonas Staal v knihe Climate Propagandas píše o tom, že každá propaganda (súbor ideí, ktoré sú šírené – odvodené od slova „propagovať“), či už sa odohráva v parlamente, televízii alebo pri rodinnom stole, sa šíri ako vírus a vždy miery k tomu stať sa realitou budúcnosti. Ako povedal Mussolini: 1000x zopakovaná lož sa stane pravdou. Preto sú slová a idei tak nebezpečné. Keď im ľudia uveria, chcú ich spraviť realitou. Tolerancia je skôr centristická prax, umožňujúca skupiny ľudí neprijať, ale tolerovať, a neakceptovatelnému umožňuje prežiť a v krízach vzrastať. Problém je, že celý európsky novovek je fašisticko-koloniálna éra, ktorá sa stále neskončila. Preto keď sa rozpráva o tolerancii, rozpráva sa predovšetkým o tolerancii ideí a praxí, ktoré sú antifašistické a antikoloniálne. Ideí a praxí, ktoré sa snažia o rovnosť a slobodu pre všetkých. Je to samozrejme z dôvodu hrozby, že sa stanú realitou. 

Bude divadlo jedním z prostředků rezistence?

Divadlo je médium, prax a nástroj. Divadlom sa môžeme snažiť predchádzať formám totality, tým, že nereprodukujeme, ale dekonštruujeme totalitné praxe a idei. Hľadať radikálnosť v nevedení, pochybnosti, krehkosť, strate kontroly, spoločnom hľadaní, dehierarchizácii tímu, prostriedkov, scén aj ideí, výrazu a prázdna. V dekonštrukcii postavy režiséra. V strate kontroly nad ďalšími telami. V rozrušovaní naratívov a praxí. Inšpiráciou z feministických, anarchistických, queer a dekoloniálnych praxí. Tým, že sa budeme zdielať s ľuďmi svoje boje a emócie a tým s nimi zdielať, že v nich nie sú sami. Tým že sa budeme konfrontovať s tým, čo nie je príjemné, ale je nevyhnutné tomu čeliť. Tým, že nebudeme tolerovať neprijatelné. Tým, že budeme otvárať rany. Tým, že radikálne odmietneme centrizmus. Tým, že budeme vytvárať zážitky, ktoré dekonštruujú či narúšajú naše pravdy, vnímanie, prežívanie. Zážitky, ktoré rozvíjajú fantáziu o alternatívach, teda nástroje pre spoločnú imagináciu systémových zmien. Zážitky, ktoré oslobodzujú. Tým, že sa budeme zaoberať našimi telami, emóciami, vzťahmi, naratívmi okolo nich či zvukovou krajinou, v ktorej sa nachádzame. Tým, že budeme emancipovať emócie, podporovať experimentovanie a oslavovať lásku medzi nami. Možností a zmysluplnej práce je veľa.

V co věříte? 

V kolektívne oslobodenie. Verím, že nie je dôvod obávať sa opakovania minulosti. Naopak. Fašizmus prichádza z budúcnosti, v novej podobe, ako vízia sveta, ktorá privilegovaných prevedie krízami, ktoré nás čakajú. Verím, že túto víziu nemôžeme tolerovať a potrebujeme rozvíjať a praktizovať vízie sveta, v ktorom nás krízami prevedie naopak medzinárodná a medzidruhová solidarita. Je nevyhnutné prekopať veľké množstvo naratívov, ktorými žijeme –  pokiaľ nesúhlasíme, aby boli iný ľudia a druhy naďalej systematicky ponižovaní, dehumanizovaní a vyvražďovaní.

Neviem, či sa dá hovoriť o „viere generácií“. Skôr o tom, kto sa snaží udržať si privilegovanosť, kto sa ju snaží použiť pre kolektívne dobro a kto ju nemá a robí, čo robí, pretože vie, že ho privilegovanejší nechajú umrieť. Poznám ľudí všetkých troch skupín vo všetkých generáciách. Nemám skúsenosť, že by staršie generácie nevnímali súčasné zmeny a krízi, ani že všetkým z mojej generácie ide o kolektívnu spravodlivosť či systémové zmeny. Moja skúsenosť je, že to celé záleží na tom, v akých bublinách ľudia fungujú, ako veľmi sú stigmatizovaní, či si umožňujú byť vnímavými a či vlastne viac menej tajne súhlasia s fašizmom. Skôr ide o to, že sa odhalujú krízy a monštrá.a viac ľudom možno dochádza, že musíme konať teraz a viac. Generácia snehových vločiek je pre spravodlivosť a slobodu schopná vyrábať a hádzať molotovovy koktajly. Snehové vločky sme skôr tým, že si dovoľujeme zjemňovať svoje správania tak, aby sa nám spoločne žilo príjemne. To je ale možné len vďaka ľuďom, ktorí s tým začali pred nami. 

Ptala se Veronika Boušová

Brněnská část festivalu …příští vlna/next wave… se uskuteční ve dnech 3.–5. 10. 2025. Letošní 32. ročník setkání divadelní, taneční, hudební, literární, výtvarné a jiné alternativy představí inscenace, které se věnují environmentálním a politickým tématům či zobrazují rodinný život a pohled mladé generace na budoucnost.

„I když letošní festivalové motto Krok před koncem zní apokalypticky, není se čeho bát. Tvůrci, jejichž díla na Nextce uvidíte a uslyšíte, tvoří inscenace apelativní, s takzvaným poselstvím, ale mají také smysl pro nadsázku a humor,“ říká kurátorka a ředitelka festivalu Lenka Dombrovská. 

Brněnskou část festivalu zahájí performativní audiowalk o návratu vlků do české krajiny Lovci mají oči pro pláč od Divadla Setkání. V parku Lužánky se můžete s Tobiášem Nevřivou a Terezou Dostálovou vydat na procházku v podvečer 3. října.

Do Ruska dnešních dní diváky zavede inscenace, která má na festivalu premiéru. Politické melodrama Your Silence Will Not Protect Yousouboru Masakr Elsinor bude po pražské premiéře v MeetFactory uvedeno v HaDivadle 4. října. Zazní v něm poslední slova odsouzených politických vězňů v Rusku. Autorem scénáře je Ondřej Novotný, režisérem Tomáš Soldána a hudbu vytvořil Tomáš Vtípil. Po představení bude následovat debata s tvůrci. Sobotní večer pak uzavře „hospodské čtení a hraní“ Minidramat Dominika Obruči. Ve foyer divadla si budou moci diváci vybrat, jak moc se do konání zapojí. Vstup je zdarma.

V neděli 5. října mohou opět diváci zamířit do HaDivadla, a to ti velcí i malí. Odpoledne bude na Studiu uvedena objektová pohádka natura kultura, ve které Nebe Motýlová a Bibi Stevens poeticky zkoumají svět kolem nás. Večer Karol Filo představí

dokumentární performanci Dobre už bolo, v níž zkoumá generační střety a vyjevuje svůj vztah k vysloužilému zemědělci z Horního Jatova, svému dědečkovi. V inscenaci vystoupí také šest brněnských seniorek ze sboru Mladost.

Nextka bude i letos vydávat zpravodaj Tsunami, který naleznete na festivalových místech nebo na webu festivalu www.nextwave.cz.

Program:

pátek 3. 10.

Park Lužánky, sraz na tramvajové zastávce Antonínská

18.30 Divadlo Setkání: Lovci mají oči pro pláč performativní audiowalk

sobota 4. 10.

HaDivadlo, sál

18.30 Masakr Elsinor: Your Silence Will Not Protect You politický melodram

+ debata s inscenátory

HaDivadlo, dolní foyer

21.00 Dominik Obruča: Minihry hospodské čtení a hraní absurdních dramat

neděle 5. 10.

HaDivadlo, studio

16.00 Stevens a Motýlová: natura kultura objektová inscenace pro divačky a diváky od 6 let

HaDivadlo, sál

19.30 Karol Filo: Dobre už bolo dokumentární performance